Palo, Neffa som necital, ale pridam si do zoznamu.
Co sa tyka pevnosti lana, tam je problem v tom, ze napriek tomu, ze experimentalna pevnost nanutrobicky v tahu sedi s teoreticky vypocitanou, tak v realite nedokazeme vyrobit zatial nanotrubicky dlhsie ako 5 cm. Tym padom lano, ktore bude mat tisicky kilometrov, nemoze byt zlozene z rovnako dlhych nanotrubiciek. Navyse, aj keby sa na nanotrubicky podarilo vyrobit tak dlhe, pocas zivota lana nastane ich ciastocne popretrhanie.
Z tychto dovodov teda realne lano vyrobene z nanotrubiciek nikdy nebude mat taku pevnost ako nanotrubicky samotne. A tu prave nastupuju rozne metody splietania nanotrubiciek a vytvorenie "flaw resistant" dizajnu lana, ktore zacal uz hned napociatku Brad Edwards v studii NASA na zaklade ktorej som kedysi napisal aj ten clanok, a dnes sa dari tento problem postupne dalej zvladat. Ale ide to velmi pomaly, jednym z novych prispevkov k flaw resistant dizajnu je aj prave spominany experimentalny vysledok, ze nanotrubicky mozu skolabovat, co zvysi ich pevnost o dalsich 30% a zaroven moze pomoct "splietat" jednotlive trubicky do pevnejsej struktury lana.
Kazdopadne, co mna zaujalo minimalne rovnako, ak nie viac, je ten koncept spaceshaft. Jeho velkou vyhodou by totiz bolo, ze ho je mozne vybudovat uz z dnes existujucich materialov, aspon podla prezentovanych prepoctov. Ziadne nove materialy netreba.
Prestudoval som si to podrobnejsie, a troska ma zarazilo, ze centralny objav, tzv. hypercube, z ktorej ma byt spaceshaft skonstruovana, je zatial, citujem autorov, "secret". To je velmi nestandardny pristup - vedci z univerzity urobia verejnu prezentaciu na webovej stranke, a pritom technicke detaily su iba na vyziadanie a po podpisani NDA.
To nie je vo vedeckej obci nijak bezne. Pritom myslienku si nechali uz aj patentovat.
Az po dlhsom citani som sa dopatral k pravdepodobnemu vysvetleniu - svoju ideu, dizajn hypercube a studie a experimenty uz poslali na peer review do odbornych casopisov. V tom pripade je to v poriadku, a je pochopitelne, ze pred publikovanim nezverejnia tieto cenne informacie.
V tom pripade sa teda jedna o zarodocne stadium projektu, kde sa vedci k verejnej prezentacii rozhodli kvoli tomu, ze sa jedna o pre verejnost nanajvys zaujimave tema, kde navyse je pomerne slusna konkurencia novych idei. Takze nechu aby ich niekto predbehol, preto tento postup. Ak je to tak, v tom pripade oneldho mozeme cakat technicke a experimentalne detaily hypercube, a som na to velmi, velmi zvedavy. Ked (ak) ich zverejnia, urcite sa budem snazit spisat o tom novy clanok.
Analogiu by som vo vedeckom svet hladal pomerne tazko, ale predsa len som si spomenul - podobne sa kedysi zachoval aj objavitel Eris (trpaslicej planety vacsej ako Pluto), Mike Brown z prestizneho Caltechu, ktory bol nanajvys serioznym vedcom a napriek tomu zverejnil zakladne udaje o svojom objave nezvycajne este predtym, nez jeho odborne clanky presli peer-review procesom. Dost tym riskoval, ale urobil tak na zaklade toho, ze predchadzajuci objav mu "ukradli" kolegovia z inej americkej univerzity, (ktori sa dokonca hackerskym sposobom dostali do databazy pozorovani dalekohladu na ktorom pracoval, pretoze vedeli, ze pracuje na niecom zaujimavom a chceli vediet, co dalekohladom pozoroval - dalekohlad to bol samozrejme na Havaji jeden z najvacsich na svete, takze databaza bola spolocna pre mnohych vedcov [vratane "zlodejov"], iba nezverejnene prebiehajuce pozorovania boli pristupne len autorom jednotlivych projektov) a teda takto si chcel poistit dusevne vlastnictvo svojho noveho objavu. Oplatilo sa mu to, odborne clanky mu nakoniec vysli, a prvenstvo bolo jeho, tentoraz mu nikto objav neukradol.